Veselý nábytok

Keď som bola malá, veľmi sa mi páčilo v škôlke. Asi preto, že som tam bola asi trikrát v živote. Fascinovalo ma, koľko by som tam mohla mať kamarátov, nových hračiek, koľko by som sa mohla naučiť nových básničiek a dokonca by som  mohla spať v maličkej postieľke s veselými perinami. A tie detske skrine, do ktorých by som si mohla odkladať veci, aké tie boli v mojich očiach prekrásne.

Farby patria k maličkým

Rodičia však mali jasno v tom, že prvé roky svojho života prežijem doma. Nebolo mi tam tiež zle, s bratom sme sa zabavili dosť, mali sme vlastnú záhradu a pieskovisko, na dvore zvieratká. O tom sa mohlo našim rovesníkom z paneláku len snívať. Ale ten veselý nábytok, ktorý som videla v škôlke, ten mi stále nedával spať. Rodičia ho ani pri najlepšej vôli nemohli zohnať, pretože vtedy bol problém zohnať aj veci dennej potreby. A tak ich aspoň majú naše deti. Je to trochu luxus, pretože ich životnosť je obmedzená, ale nemôžem si pomôcť. Chcem, aby mali pár rokov radosť a vyrastali vo veselom a farebnom prostredí. K detstvu to predsa patrí, čo myslíte?